Cytoplazmatická membrána

https://sk.wikipedia.org/wiki/Cytoplazmatick%C3%A1_membr%C3%A1na

Plazmatická membrána je svojou stavbou zhodná so stavbou všetkých biologických membrán.

Základom plazmatickej membrány je molekulárna dvojvrstva fosfoli­pi­dov, ktorá predstavuje vlastnú matrix membrány. V tejto dvoj­vrstve fosfolipi­dov sú integrálne bielkoviny. Niektoré z nich sú úplne uzavreté do hydrofóbnej zóny, resp. môžu byť do mem­brány z vonkajšej strany rôzne hlboko vnorené. Niektoré pre­chádzajú dokonca celou fosfo­lipidovou dvojvrstvou – penetrujúce bielko­viny. Membránové bielkoviny hyd­rofilného charakteru periférne bielkoviny sú viazané na vnútorný alebo von­kajší povrch fosfolipidového filmu. Plazmatická membrána má polotekutý cha­rakter, čo je dôsledok slabých vzájomných väzieb medzi zložkami plazmatickej membrány.

 

Vlastnosti emmbrány:

  • polotekutá
  • polopriepustná- semipermeabilná
  • pružná- elastická

Funkcie memrány:

  • morfologická (kontakt s cytoskeletom- zmeny tvaru, cytokinéza)
  • ochranná (pred antigénmi, glykokalyx...)
  • regulácia transportu látok (semipermeabilita, prenášače, kanály)
  • omotická bariéra
  • receptorická
  • pohybová (panôžky, ukotvenie bičíkov a riasiniek)

 

DERIVÁTY A MODIFIKÁCIE CYTOPLAZMATICKEJ MEMBRÁNY

Cytoplazmatická membrána rozličných typov buniek má rozličné štruktúrne deriváty a modifikácie, ktoré majú aj určité funkčné postavenie. Patria sem:

 

1. výbežky alebo naopak , hlboké záhyby cytoplazmatickej membrány,

  • Mikroklky sú výbežky cytoplazmatickej membrány dlhé asi 0,5 – 1µm a hrubé 0,06 µm. Zväčšujú vstrebávací povrch buniek, preto ich nachádzame vo veľ­kom množstve na epitelových bunkách čreva, na bunkách pečene, niekedy aj na iných typoch buniek (napr. aj na povrchu svalových buniek u niektorých živočí­chov). Stabilita mikroklkov je zabezpečená sústavou intracelulárnych fila­mentov, ktoré sa ťahajú cez celú dĺžku mikroklkov a zasahujú pomerne hlboko aj do cytoplazmy bunky, kde sú v spojení s cytoskeletom buniek.

  • Panôžky čiže pseudopódie sa utvárajú ako výbežky vonkajších vrstiev cyto­p­lazmy fagocytujúcich buniek pri fagocytóze.

  • Pinocytárne, alebo sekrečné či transportné vezikuly vznikajú pri pinocytóze.

  • Hlboké záhyby cytoplazmatickej membrány v niektorých typoch buniek (napr. v bunkách srdcového svalu) slúžia pri prenose podráždenia bunky srd­cového svalu ako systém transverzálnych tubulov (T – systém), ktoré privá­dzajú váp­nik až k jednotlivým myofibrilám.

 

2. membránové spojky medzi susednými bunkami.

  • Zonula occludens je najčastejším spojením medzi bun­kami. Ide obyčajne o spojenie apikálnych (vrcholových) častí buniek po celom obvode bunky. Spo­jenie je charakterizované splynutím vonkajších častí dvoch sused­ných cytop­lazmatických membrán, takže takmer úplne vymizne medzibunková štruktúra a stane sa nepriechodnou pre rozličné tekutiny (napr. v čreve pre črevnú šťavu). Zonula occludens je veľmi odolným medzibunkovým spojením.

  • Zonula adherens je medzibunkové spojenie s vyslovene mechanickou funk­ciou. Vzniká ako pokračovanie zonula occludens smerom k báze bunky.

  • Dezmozóm – macula adherens – väčšinou sa na­chádza na bunkách bazál­nym smerom od pred­chádzajúcich dvoch spojení.

Dezmozóm pozostáva z dvoch polovíc, z ktorých každá patrí svojej bunke. Cytoplazmatická membrána je na tomto mieste zhrubnutá. Podstatnou súčasťou dezmozómov sú tonofilamenty (alebo tzv. dezmozó­mové filamenty), ktoré vy­chádzajú zvnútra buniek a prechádzajú do tmelovej hmoty. Tmelová hmota je významnou súčasťou dezmozómov, je v prostriedku dezmozómu a utvára jeho medzibunkový materiál. Medzibunkovým priestorom prechádzajú tonofila­menty.

Dezmozómy spevňujú najmä kontakty dvoch susediacich buniek medzi sebou. Dezmozómy sú veľmi početné v epitolových bunkách.

  • Nexus – vodivý spoj –  je bunkový spoj s fyziologickou funkciou. Medzibunková štrbina je tu 2 – 3 mm široká s bielkovinovými partikulami konexónmi, ktoré sú tvorené šiestimi jednotkami bielkoviny konexínu. Vo vnútri konexónov je kanál spájajúci susediace bunky.

  • Prstovité (digitálne) medzibunkové spo­jenia majú veľmi komplikovaný priebeh, pričom okraje dvoch susedia­cich buniek za­padajú do seba nerovnako dlhými prstovitými výbežkami. Príkladom tohto typu spojenia susedných buniek sú interkalárne disky srdcového svalu.

Cytoplazmatická  membrána má vlastnosti polopriepustnej (semiperme­abil­nej) blany. Riadi prechod látok do bunky a von z bunky. Súčasne však utvára aj osmotickú bariéru bunky, t. j. udržuje osmotickú rovnováhu buniek.