Cytoplazmatická membrána
https://sk.wikipedia.org/wiki/Cytoplazmatick%C3%A1_membr%C3%A1na
Plazmatická membrána je svojou stavbou zhodná so stavbou všetkých biologických membrán.
Základom plazmatickej membrány je molekulárna dvojvrstva fosfolipidov, ktorá predstavuje vlastnú matrix membrány. V tejto dvojvrstve fosfolipidov sú integrálne bielkoviny. Niektoré z nich sú úplne uzavreté do hydrofóbnej zóny, resp. môžu byť do membrány z vonkajšej strany rôzne hlboko vnorené. Niektoré prechádzajú dokonca celou fosfolipidovou dvojvrstvou – penetrujúce bielkoviny. Membránové bielkoviny hydrofilného charakteru periférne bielkoviny sú viazané na vnútorný alebo vonkajší povrch fosfolipidového filmu. Plazmatická membrána má polotekutý charakter, čo je dôsledok slabých vzájomných väzieb medzi zložkami plazmatickej membrány.
Vlastnosti emmbrány:
- polotekutá
- polopriepustná- semipermeabilná
- pružná- elastická
Funkcie memrány:
- morfologická (kontakt s cytoskeletom- zmeny tvaru, cytokinéza)
- ochranná (pred antigénmi, glykokalyx...)
- regulácia transportu látok (semipermeabilita, prenášače, kanály)
- omotická bariéra
- receptorická
- pohybová (panôžky, ukotvenie bičíkov a riasiniek)
DERIVÁTY A MODIFIKÁCIE CYTOPLAZMATICKEJ MEMBRÁNY
Cytoplazmatická membrána rozličných typov buniek má rozličné štruktúrne deriváty a modifikácie, ktoré majú aj určité funkčné postavenie. Patria sem:
1. výbežky alebo naopak , hlboké záhyby cytoplazmatickej membrány,
- Mikroklky sú výbežky cytoplazmatickej membrány dlhé asi 0,5 – 1µm a hrubé 0,06 µm. Zväčšujú vstrebávací povrch buniek, preto ich nachádzame vo veľkom množstve na epitelových bunkách čreva, na bunkách pečene, niekedy aj na iných typoch buniek (napr. aj na povrchu svalových buniek u niektorých živočíchov). Stabilita mikroklkov je zabezpečená sústavou intracelulárnych filamentov, ktoré sa ťahajú cez celú dĺžku mikroklkov a zasahujú pomerne hlboko aj do cytoplazmy bunky, kde sú v spojení s cytoskeletom buniek.
- Panôžky čiže pseudopódie sa utvárajú ako výbežky vonkajších vrstiev cytoplazmy fagocytujúcich buniek pri fagocytóze.
- Pinocytárne, alebo sekrečné či transportné vezikuly vznikajú pri pinocytóze.
- Hlboké záhyby cytoplazmatickej membrány v niektorých typoch buniek (napr. v bunkách srdcového svalu) slúžia pri prenose podráždenia bunky srdcového svalu ako systém transverzálnych tubulov (T – systém), ktoré privádzajú vápnik až k jednotlivým myofibrilám.
2. membránové spojky medzi susednými bunkami.
- Zonula occludens je najčastejším spojením medzi bunkami. Ide obyčajne o spojenie apikálnych (vrcholových) častí buniek po celom obvode bunky. Spojenie je charakterizované splynutím vonkajších častí dvoch susedných cytoplazmatických membrán, takže takmer úplne vymizne medzibunková štruktúra a stane sa nepriechodnou pre rozličné tekutiny (napr. v čreve pre črevnú šťavu). Zonula occludens je veľmi odolným medzibunkovým spojením.
- Zonula adherens je medzibunkové spojenie s vyslovene mechanickou funkciou. Vzniká ako pokračovanie zonula occludens smerom k báze bunky.
- Dezmozóm – macula adherens – väčšinou sa nachádza na bunkách bazálnym smerom od predchádzajúcich dvoch spojení.
Dezmozóm pozostáva z dvoch polovíc, z ktorých každá patrí svojej bunke. Cytoplazmatická membrána je na tomto mieste zhrubnutá. Podstatnou súčasťou dezmozómov sú tonofilamenty (alebo tzv. dezmozómové filamenty), ktoré vychádzajú zvnútra buniek a prechádzajú do tmelovej hmoty. Tmelová hmota je významnou súčasťou dezmozómov, je v prostriedku dezmozómu a utvára jeho medzibunkový materiál. Medzibunkovým priestorom prechádzajú tonofilamenty.
Dezmozómy spevňujú najmä kontakty dvoch susediacich buniek medzi sebou. Dezmozómy sú veľmi početné v epitolových bunkách.
- Nexus – vodivý spoj – je bunkový spoj s fyziologickou funkciou. Medzibunková štrbina je tu 2 – 3 mm široká s bielkovinovými partikulami konexónmi, ktoré sú tvorené šiestimi jednotkami bielkoviny konexínu. Vo vnútri konexónov je kanál spájajúci susediace bunky.
- Prstovité (digitálne) medzibunkové spojenia majú veľmi komplikovaný priebeh, pričom okraje dvoch susediacich buniek zapadajú do seba nerovnako dlhými prstovitými výbežkami. Príkladom tohto typu spojenia susedných buniek sú interkalárne disky srdcového svalu.
Cytoplazmatická membrána má vlastnosti polopriepustnej (semipermeabilnej) blany. Riadi prechod látok do bunky a von z bunky. Súčasne však utvára aj osmotickú bariéru bunky, t. j. udržuje osmotickú rovnováhu buniek.