Jeho mikroskop v tom čase kvalitou predstihoval aj tie, ktoré používal Malpighi a R. Hooke, skutočný objaviteľ bunky.

Bunku však prvýkrát opísal roku 1668 anglický prírodovedec Robert Hooke

(1635 – 1703), ktorý ju pozoroval vo svojich  parafínových  rezoch z rastlinného materiálu. Zistil, že korok je zložený z veľkého počtu dutiniek, ktoré pomenoval bunky. Hooke roku 1667 vydal svoje súborné dielo „Micrographia“, v ktorej zhrnul všetky dovtedajšie mikroskopické pozorovania a objavy.

Od tých čias, predovšetkým na základe ďalšieho technického zdokonaľovania mikroskopov, sa pozorovania buniek výrazne zintenzívnili.

Treviranus (1776 – 1837) roku 1806 píše, že úroda rastlín sa skladá vlastne z buniek a spolu s Meyenom prvýkrát spomína, že bunka je samostatná, uzavretá jednotka rastlinného materiálu.

O pôvode buniek, a tým aj pôvode života, prvýkrát píše Oken roku 1809; roku 1831 Brown objavuje jadro bunky

, roku 1824 Dutrochet opisuje živočíšnu bunku a roku 1834 Gorjaninov prvýkrát vyslovuje tézu, že každý živý organizmus sa skladá z buniek.

Český vedec Jan Evangelista Purkyňe (1787 – 1869) významnou mierou prispel k rozvoju cytológie, histológie a fyziológie. Roku 1837 zavádza prvýkrát pojem protoplazmy.

F. Vejdovský (1849 – 1939), profesor zoológie v Prahe, ktorý roku 1886 ako prvý opísal centrozóm pod názvom periplast. Známe sú jeho priekopnícke práce aj v oblasti štruktúry chromozómov.

Mohl roku 1835 prvýkrát pozoruje mitózu, ale nespoznáva ešte jej význam.

Všetky tieto osobnosti a ich diela utvárajú mozaiku poznatkov, ktoré pomohli zakladateľom cytológie M. J. Schleidenovi a T. Schwannovi utvoriť základy cytológie ako vedeckej disciplíny.

M. J. Schleiden

(1804 – 1881), botanik, definuje bunku a utvára bunkovú teóriu existencie živých organizmov vo svojom priekopníckom diele „Beiträge zur Phytogenesis“ roku 1838. Dokazuje, že všetky štruktúrne elementy rastlín vznikajú premenou základného prvku – bunky. Naviac podľa neho bunka zahŕňa i všetky základné životné funkcie, takže organizmus je vlastne súhrnom autonómnych jednotiek.

Tú istú argumentáciu pre stavbu tiel živočíchov, priniesol v knihe „Mikroskopické pozorovania o zhode v štruktúre a raste živočíchov a rastlín“, roku 1839 Theodor Schwann

(1810 – 1882). Schwannova bunková teória mala niekoľko slabých miest. Nesprávna bola analógia vzniku buniek, podľa ktorej z homogénnej organickej hmoty najskôr vznikajú jadrá, ako akési ohniská kryštalizácie a okolo nich sa až potom sformuje celá bunka.

Ďalším prínosom Schwannovho diela je to, že sa prvý pokúsil o systematizáciu jednotlivých tkanív na základe morfologickej uniformity ich jednotlivých buniek.

Nägeli roku 1844 ukázal, že jadro bunky sa vyskytuje nielen u rastlín, ale aj u húb, rias a pod., je teda všeobecnou, základnou súčasťou všetkých buniek. Pozoroval obrazy mitózy v mikroskope, ale nerozpoznal ich funkčný význam. To sa podarilo až roku 1849 W. Hoffmesterovi, ktorý podrobne opísal proces nepriameho bunkového delenia. Rudolf Virchow

(1821 – 1902), nemecký patológ, zakladateľ celulárnej patológie, spresnil a opravil niektoré závery Schleidena a Schwanna a poukázal na to, že bunkové delenie závisí od delenia jadra. Roku 1855 Virchow uverejnil vo svojom diele „Celulárna patológia“ známu vetu „Omnis cellula e cellula“ , – každá bunka vzniká z bunky,pričom podstatu tohto tvrdenia prevzal od svojho kolegu Roberta Remaka.

Závery a pozorovania Roberta Remaka potvrdzujú platnosť bunkovej teórie.

V rokoch 1876 – 1877 O. Hertwig presne opísal proces mitózy a prvýkrát presne opísal meiózu.

Rozvoj modernej cytológie možno datovať od postupného objavenia jednotlivých bunkových organel.

úloha: pomenuj jednotlivé časti mikroskopu